Ako nestratiť Božie požehnanie

24.11.2018

Ako nestratiť Božie požehnanie

Rozhovor s P. Vojtěchem Kodetem pro časopis Cesta
.

 

 

V Starom zákone vnímame Boha ako prísneho a trestajúceho, zatiaľ čo v Novom zákone hovoríme o Bohu milosrdnom. Ako to teda je? Zmenil vari Boh svoj postoj k nám?

Nie. Boh je stále rovnaký v Starom aj Novom zákone. Paradoxne ak sa spýtate biblistu, tak vám povie, že zmienka o Božom milosrdenstve je v Starom zákone častejšia ako v Novom. Pre nás nie je ľahké čítať Starý zákon. Vznikal v kultúre a náboženskom prostredí, ktoré je nám veľmi vzdialené. Nový zákon má výhodu v tom, že to celé vznikalo oveľa neskôr a kultúra tej doby pre nás nie je nepochopiteľná, aj vyjadrenie je iné a prispieva k tomu fakt, že bol spísaný v gréčtine. Nesmieme zabudnúť, že Písmo Sväté je inšpirované Duchom Svätým, ale súčasne pisatelia zachytávali aj svoju osobnú skúsenosť s Bohom – teda ako to oni vnímali. A vyjadrili to spôsobom, ako tomu rozumeli. Vnímali, že Boh je nad všetkým a všetko, čo sa deje, je z Božích rúk – dobro i zlo. Čiže aj keď sa im nedarilo, vnímali, že ich Pán Boh trestá, ale trest je dôsledok ľudskej neposlušnosti, ľudského odklonenia sa od Boha. Boh nie je schopný nejakého aktívneho zla, pôsobiť niekomu bolesť. Boh je iba láska a milosrdenstvo, preto všetko jeho počínanie a všetky jeho zámery s nami sú iba láska a milosrdenstvo. Je dôležité, aby sme Starý zákon čítali vo svetle Nového zákona, pretože Pán Ježiš nás upozorňuje na to, ako rozumieť tomu, čo bolo napísané v Starom zákone, ako ho vnímať, ako sa pozerať na Otca. Jedným z jeho poslaní, okrem toho, že nás zachránil a spasil na kríži, je, že nám povedal o Otcovi a zmieril nás s ním. Starý zákon nás upozorňuje na to, prečo musel Ježiš prísť a prečo sa to všetko muselo odohrať práve takto.

V liste Rimanom 1, 17–18 sa píše: „V ňom sa totiž zjavuje Božia spravodlivosť z viery pre vieru, ako je napísané: »Spravodlivý bude žiť z viery.« Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde.” Hovorí sa tu o Božej spravodlivosti a súde. Hnevá sa teda Boh na našu bezbožnosť?

Boží hnev je prejavom jeho lásky. Písmo Sväté v Starom zákone hovorí, že je žiarlivo milujúci a je potrebné tomu správne porozumieť, pretože Boh stráži naše srdce, lebo on vie, že nebudeme šťastní, kým sa neotvoríme jeho láske a na túto lásku nebudeme odpovedať. Keď sa od neho vzdialime, budeme nešťastní. Takže bezbožnosť – keď sa človek odkloní od Boha a uctieva modly – nám do života prináša zlo, preto je Boh na túto bezbožnosť rozhnevaný. Ale kedykoľvek sa Boh hnevá, vždy je to namierené na skutočnosť, ktorá nás od neho vzďaľuje, nie na nás samých, pretože my sme všetci stvorení na Jeho obraz a sme povolaní byť jeho deťmi. Boh nie je voči človeku schopný aktívneho zla. On nás súdi a tresce tým, že nás zachraňuje. Keby sme to chceli vysvetliť veľmi zjednodušene, tak môžeme povedať, že Boh niekedy dovolí aj následky našich zlyhaní, ktoré nám spôsobujú veľké trápenie, práve preto, aby nás pritiahol k sebe.

V súvislosti s tým, čo ste povedali, som si spomenula na jednu Vašu prednášku o Jonášovi. Odišiel loďou do Taršíšu, aby nemusel splniť Božiu vôľu a Boh spôsobil, že sa vrátil späť, aby vykonal to, čo mal vykonať. Povedali ste, že ak sa vydáme zlým smerom, tak sa nás Boh snaží priviesť späť a ak sme na správnej ceste a plníme Božiu vôľu, Zlý nám kladie do cesty prekážky.

To je základné pravidlo rozlišovania u svätého Ignáca – rozpoznať odkiaľ kam idem. Ak idem od dobrého k lepšiemu, teda som na ceste, ktorú Boh pre mňa pripravil, musím počítať s tým, že Božiemu nepriateľovi sa to nebude páčiť, bude mi klásť prekážky. V tej chvíli je dôležité, aby som sa nedal odradiť od toho dobrého a od poslušnosti Bohu. Ale keď sa odvrátim od Boha, z ľudského hľadiska môžeme povedať, že sa mi bude dariť. To vidíme okolo seba, že ľuďom, ktorí Boha vôbec nepoznajú, dokonca žijú rôznym zvláštnym pohoršujúcim spôsobom, sa v tomto svete darí. Pretože Boží nepriateľ sa im snaží dať všetko, čo tento svet ponúka, ale Boh sa ich snaží na tejto ceste zastaviť, aby ich zachránil.

Veľmi málo sa hovorí o Božom hneve a málo sa káže o hriechoch. Nie je to taktika Zlého, aby sme postupne stratili bázeň pred Bohom?

Môže to tak byť. Ono to však má ešte iný dôvod. Vyrastal som v dobe, keď z kazateľnice zneli predovšetkým napomenutia, ako máme žiť. Veľmi sa to podobalo moralizovaniu a to nikto nemá rád. Naša generácia kňazov vnímala, že musíme hovoriť predovšetkým o tom, aký je Boh, že je milosrdný. Samozrejme, že je dôležité žiť správne, ale že správne žije predovšetkým ten, kto poznal Boha, poznal jeho lásku. Ak niekoho zahrniete láskou, má veľkú nádej, že sa naučí milovať. Keď ho budete nenávidieť a trestať, tak ho milovať nenaučíte. To platí aj v prípade, že mu budete neustále hovoriť, čo má a nemá robiť. Na druhej strane sme dosť zaťažení humanizmom, ktorý ovplyvnil cirkev 19. a 20. storočia, a antropocentrizmom. Keď človek kladie dôraz na človeka, tak to nie je dobré. Pre nás je stredom života Boh, čiže kresťanstvo je teocentrické, ale pre Boha je antropocentrické – to znamená, že Božím záujmom je človek a On čaká, že my sa nebudeme motať okolo seba, ale že sa budeme zaujímať o Neho. Lenže tým, že sme sa humanizmom nechali sploštiť, hriech sa do našej koncepcie nehodí. Hriech je dôsledkom odchodu od Boha, lenže ak nevezmeme vážne náš hriech, tak nemôžeme zakúsiť ani milosrdenstvo. Určite je na mieste, aby sa správnym spôsobom o tomto rozmere nášho života hovorilo.

V Starom zákone sa často spomína kliatba a prekliatie. Čo to tá kliatba je a ako sa prejavuje?

Kliatba alebo prekliatie je slovo pôsobiace s duchovnou mocou, ktorá ale pochádza od Zlého a ničí človeka. Kliatba je zároveň následok odklonenia sa od Boha, následok našej neposlušnosti a vždy pôsobí najprv v duchovnej oblasti a potom aj v tej viditeľnej, fyzickej. Takže každá kliatba má dopad na môj život s Bohom a moje vzťahy, čo na prvý pohľad nemusí byť vidieť a následne sa to dotýka aj hmotných vecí. Vždy je kliatba prekážkou života s Bohom, ale tiež prekážkou toho, čo nám chce Boh dať. My prosíme za uzdravenie a nie sme uzdravení, pretože ak na nás dopadla kliatba, bráni nášmu uzdraveniu. Ľudia prichádzajú a prosia ma o modlitbu oslobodenia, ale ak tam bola kliatba, musí byť najprv zrušená. Podobne ľudia hovoria: „Ja nevnímam Boha, ja necítim jeho lásku.“ V poriadku, ale ak tam bola kliatba, tá pôsobí ako sklenená prekážka medzi tebou a Bohom. Najčastejšia kliatba spočíva v tom, že človek nepočúva Boha, odkloní sa od neho, čím vytvorí priestor pre Zlého, ktorý sa dostane medzi neho a Boha. Musí urobiť pokánie, vrátiť sa k Bohu a prosiť, aby bol z Božej moci z tejto kliatby rozviazaný, uvoľnený. Ak je to kliatba, ktorú nad nami vyslovil niekto iný, tak to na nás dopadá práve vtedy, ak náš vzťah s Bohom nie je čistý alebo keď my nie sme čistí pred Bohom. Sú tam veci, ktorým sme dali prednosť pred Bohom a je tam štrbina, ktorou sa k nám Zlý môže dostať a tadiaľ na nás prichádza aj kliatba alebo dôsledok zlých slov nad nami vyslovených. Ak sa to deje v rodine, je to o to zložitejšie, lebo rodinné vzťahy Boh uspôsobil na odovzdávanie lásky a zakúšanie prijatie. V Božom zámere sa nepočíta s tým, že by odtiaľ prichádzalo Zlo, že by rodič nenávidel svoje deti, že by deti nemali rady svojich rodičov, že by sme sa nemali radi ako súrodenci a toto Zlý zneužíva. My sme svojím spôsobom voči našim blízkym bezbranní, pretože vzťahy sú tak blízke, že keď rodičia preklínajú svoje deti, tak to temer na 100 % pôsobí, lebo dieťa je bezbranné. Rodič má legitímnu autoritu nad dieťaťom. To je veľká zodpovednosť. Na druhej strane ak rodič žehná svoje dieťa, tak hojnosť Božej lásky cez rodiča prechádza na dieťa. Požehnanie je opakom kliatby. Ak niekomu žehnám, prajem mu dobro, ktoré mu sám nemôžem dať, môže mu ho dať iba Boh. Keď preklínam – je to prianie zla, ktoré môže spôsobiť iba Zloduch.

Podobným fenoménom je neprajnosť. Ide ruka v ruke so závisťou a u nás na Slovensku je to pomerne rozšírený jav. Kde to pramení?

Je to dôsledok odklonu od Boha, lebo je pre mňa majetok viac ako Boh. Ježiš o tom jasne hovorí v evanjeliu – láska k majetku prináša prekliatie. Ničí to človeka a jeho vzťahy, tadiaľ prichádza Zlý duch, ktorý ma pokúša k závisti a berie mi pokoj srdca. Stvorené veci sú darom Božím a sú nám dané preto, aby sme nimi konali dobro. My sme si nikto na svet nič nedoniesli. Lenže človek, ktorý nepozná Boha a nemiluje ho a nie je vedený Duchom Božím, si myslí, že majetok je na to, aby ho vlastnil a rozmnožoval k vlastnému dobru a potom ešte niekomu niečo málo dá z prebytku. To je úplne zvrátené. Mne nepatrí nič, čiže z toho, čo mám, mám s vďačnosťou žiť a čo môžem, mám dať tým, ktorí majú menej. To je poslanie majetku, lenže to pochopí ten, ktorý má v srdci lásku Boha a keď má Boha na prvom mieste.

V knihe Deuteronómium 28,16-68 sú popísané prekliatia, ktoré zošle Boh na izraelský ľud za ich neposlušnosť. Platí toto aj v dnešnej dobe? Môže teda Boh na nás uvaliť kliatbu? Ak áno, za akých okolností?

Všetko platí, Ježiš jasne povedal, že nie je nič zrušené zo Starého zákona. Kedykoľvek človeka, rodinu alebo spoločenstvo zasiahne nejaká kliatba, má to svoju príčinu. To znamená, že hlavná príčina našich problémov alebo toho, že na nás doľahne nejaká kliatba, je, že my, naši predkovia alebo niekto mne blízky odpadol od Boha a to je dôsledok. Striktne vzaté – nie je to Boh, ktorý zosiela kliatbu, zosiela chorobu, smrť. On pre človeka nechce smrť ani chorobu. Je to dôsledok toho, že sme sa odklonili od Boha a to spôsobuje zlo. Starý zákon to takýmto aktívnym spôsobom vyjadruje práve preto, že Boh je nad všetkým. V skutočnosti je to dôsledok našej nevernosti.

Existuje spôsob ako zrušiť kliatbu?

Samozrejme. Veď Ježišova smrť z lásky je silnejšia než akékoľvek prekliatie. Jedným z dôvodov Ježišovej smrti na kríži bolo práve zrušenie kliatby nad ľudstvom, ktoré prepadlo hriechu a smrti: Kristus nás vykúpil z kliatby zákona tým, že ono prekliatie vzal na seba za nás. Stojí totiž v Písme: „Prekliaty je každý, kto visí na dreve kríža.“ (Gal 3, 13) Pokiaľ sme sami preklínali, musíme prosiť Boha aj ľudí o odpustenie, konať pokánie a prosiť za zlomenie kliatby nad nami i nad druhými, modlitbou v Ježišovom mene rušiť kliatby a ich účinky. Ak niekto mne praje zlo, tak je dôležité, aby som tomu človeku odpustil, prosil Boha, aby ma od neho oddelil, žehnal mu.

Niekedy sa stáva, že sa dieťa narodí do rodiny, ktorá je Zlom zaťažená. To dieťa za nič nemôže, ale ak sa jeho rodičia, prarodičia otvorili Zlu, tak to Zlo v rodine pôsobí, Boží Nepriateľ si robí nárok a rodina musí byť z tohto Zla rozviazaná. V takom prípade môžem v zastúpení za mojich príbuzných vyznávať hriechy a prosiť Boha, aby sňal toto prekliatie z celej našej rodiny. V tom je to úžasné, že stačí jeden človek, ktorý prinesie požehnanie mnohým. Tak to máme naznačené v príbehu o Abrahámovi a definitívne v príbehu o Ježišovi. On je definitívne požehnanie pre všetkých, ktorí o to stoja.

Ste kňaz a často aj spovedáte. Ktoré hriechy ľudia najčastejšie vyznávajú a ktoré naopak prehliadajú či bagatelizujú?

Zdá sa mi, že medzi spovedajúcimi sa existujú dve veľké skupiny. Tí prví sa spovedajú predovšetkým z hriechov proti Bohu – napríklad bol som roztržitý pri modlitbe a meškal som na svätú omšu – a úplne opomínajú rozmer vzťahu s ostatnými. Tí druhí to majú opačne. Náš najväčší a najčastejší hriech je, že nemilujeme Boha celým srdcom, že sme sa nezriekli samých seba pre Krista, že žijeme pre seba a podľa seba, miesto toho, aby sme žili pre Boha pod vedením Ducha Svätého. Duch Svätý je ten, kto nás usvedčuje z hriechu. Ľudia sa málokedy spovedajú z toho, že zanedbali dobro. My to síce vyznávame v úkone kajúcnosti, že prosíme Boha o odpustenie všetkého, čo sme spáchali myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého, ale v praxi to ľudia až tak neberú. Súvisí to s tým, že buď sa človek cíti byť tým, kto patrí Bohu a koná jeho vôľu a pýta sa, čo chce Boh a snaží sa konať, čo chce Boh a to je na prvom mieste, a hriechom nie je len to, že urobí niečo zlé, ale že nekoná to, čo konať má, alebo si človek žije svoj život a potom sa spovedá len z nejakých priestupkov proti mravnému zákonu. Hovoriť o hriechu a pokání bez skúsenosti skutočného obrátenia je veľmi rámcové a povrchné. Kresťan je ten, kto vie, že je hriešnik, ale vykúpený, že nechce hrešiť, pretože miluje Krista a žije pre neho.

Kniha Zjavenia sv. Jána je veľmi ťažká na pochopenie a zároveň ju často zneužívajú rôzne sekty. Ako k nej má pristupovať jednoduchý človek? Ako tomu môže porozumieť?

Je to zložitá a rozsiahla téma. Pokúsim sa odpovedať stručne. Pri knihe Zjavenia si aspoň uvedomujeme, že tomu nerozumieme a je dôležité si priznať, že nerozumieme ničomu. Ak niekto pristupuje k Svätému Písmu tak, že mu rozumie, tak už v tej chvíli mu podkladá výklad. Samozrejme je dobré, že máme biblistov, ľudí, ktorí študujú okolnosti vzniku Písma, literárne druhy a pomáhajú nám tým, čo naštudovali, porozumieť, čo je v tej knihe napísané a čo by to z hľadiska doby, v ktorej vznikala, mohlo znamenať pre nás. Ale pre tak obyčajných veriacich ako sme my dvaja je strašne dôležité čítať Písmo Sväté z toho pohľadu, že prvotným autorom je Duch Svätý. Čiže to slovo, keď ho čítam pod vedením Ducha Svätého v modlitbe, sa môže stať slovom pre mňa. Ale práve to je dôležité. Ja nebudem súdený z toho, že som nerozumel Písmu, ale z toho, že som neuskutočnil to, čo som pochopil. Čiže ak aj čítam knihu Zjavenia a z celej kapitoly by ma oslovila jediná veta, ktorá mi dá svetlo do môjho života, musím opustiť všetko, čomu som nerozumel a ísť uskutočniť túto vetu. Pretože až keď konám to, čo chce Boh a k čomu ma vedie vo svojom slove, očisťujem svoju dušu aj myseľ, aby som zajtra pochopil viac. Preto je tak dôležitá veta na konci podobenstva o milosrdnom samaritánovi, kde Ježiš hovorí: „Choď a rob aj ty podobne!“ Nie sme povolaní dumať nad miestami, ktoré nikto nerozlúštil. My sme povolaní prosiť o svetlo pre život, o poznanie, a dôležité je, ak mi Boh dá slovo, ak ku mne hovorí aj skrze Písmo Sväté a ja pochopím, čo mám urobiť, tak by som to mal aj uskutočniť.


Rozhovor byl otištěn ve slovenském časopise Cesta  v listopadu 2018. Rozhovor vedla Denisa Považanová.




Sekce: ROZHOVORY   |   Tisk   |   Poslat článek známému

Související články


RSS kanál  |  XML Sitemap  |  Mapa webu  |  Redakční systém WebRedakce - NETservis s.r.o. © 2018

Kontakt na správce stránek: webmaster(@)vojtechkodet.cz 

Administraci zajišťuje redakční systém společnosti NETservis s.r.o.