Pasce veriacich ľudí

23.11.2013

Pasce veriacich ľudí

Rozhovor s P. Vojtěchem Kodetem, O.Carm. pro časopis Cesta



Stále sa stretávam s tým, že veriaci ľudia zotrvávajú v neodpustení. Je naozaj také dôležité odpustiť? 

Je to veľmi vážna téma. Z toho, ako často Ježiš o tejto téme hovoril, vidieť, že je to veľmi dôležité. Dokonca v modlitbe otče náš denne prosíme – odpusť nám naše hriechy ako i my odpúšťame našim vinníkom. Jedným slovom vkladáme Pánu Bohu do ruky mieru, podľa ktorej má odpúšťať. Prečo? Lebo neodpustenie je veľké zlo. Samozrejme, to prvé zlo je to, že nám niekto ublížil. Je vždy dôležité vidieť prvého vinníka a nezľahčovať ublíženia, ktoré sa niektorým ľuďom stanú. A je jediné správne riešenie, aby ten, kto ublíži, robil pokánie, ospravedlnil sa a prosil o odpustenie. Potom je našou kresťanskou povinnosťou odpustiť. Tomuto rozumieme, chápeme to a ak niekto príde, tak väčšina z nás mu odpustí, aj keď niekedy ide o veľmi vážne delikty. Problém je, keď tieto delikty pokračujú. Keď je v rodine nejaký alkoholik alebo násilný človek, ktorý stále ubližuje a týraná strana je vedená k tomu, aby znova a znova odpúšťala. To je psychologicky temer nemožné. Alebo ak ten človek za odpustenie neprosí. Požiadavka odpustenia je veľmi dôležitá. Boh stanovil, že je to cesta, ako sa dostať z každého zla a z každého problému von. Boh sám v Ježišovi Kristovi nám ponúkol odpustenie. Ako hovorí apoštol Pavol „zmieril so sebou celý svet“. A ďalej píše: „Zmierte sa s Bohom“ (2 Kor 5, 20) Medzi nami a Bohom je to tak, že Boh ponúka zmierenie. My sme hriešnici, ale musíme ponuku tohto zmierenia prijať. Čiže konať pokánie, prosiť o odpustenie, Boh od nás nič iné nechce a predsa je to pre mnoho ľudí ťažké. Keď však túto skúsenosť zrealizujeme, je normálnym dôsledkom, že ako Boh odpustil nám, máme my rovnako odpustiť druhým, aj keď oni nám veľmi ublížili. Toto Pán Ježiš jedinečným spôsobom vyjadril v podobenstve o nemilosrdnom sluhovi, ktorému jeho pán odpustil veľmi veľa a on potom neodpustil svojmu spoluslužobníkovi nejaký bagateľ. Princíp je jasný. Odpustenie je priestor pre lásku. Lenže z psychologického hľadiska nie sme Pán Boh. Sme to, čo nám tí druhí urobili, sme nesmierne zranení a zraňovaní. Preto sa hovorí o tom, že je potrebné, aby došlo k uzdraveniu bolesti, ktorú nám druhý spôsobil. A toto nesmieme podceniť, pretože vztiahnuť nárok evanjelia na odpustenie na ženu, ktorá bola opakovane znásilňovaná a povedať jej len: „Musíš odpustiť, lebo to chce Pán Ježiš,“ znamená absolútne nepochopiť, čo sa odohralo, pretože došlo k rozbitiu osobnosti. Tá žena bojuje celý život o vlastnú identitu. Dnes sú o tom celé štúdie ako incesty v rodine alebo násilie v rodine zničia človeka, ochromí ho na celý život. A takýto človek na prvom mieste potrebuje pochopenie. Je potrebné mu povedať, že on je obeť a mnohokrát nevinná obeť, že vinník je tamten/ ten druhý. Potom je potrebné viesť človeka k psychologickému vyrovnaniu sa so skutočnosťou, ktorá sa stala. Je potrebné, aby sa niekto toho človeka zastal a povedal, že na jeho strane je právo. A potom je tu druhá vec, treba prosiť za uzdravenie bolesti, ktorú táto krivda alebo trauma spôsobila. To je proces. Potom môže prísť prosba, aby Boh dal človeku milosť, aby z Božej lásky odpustil vinníkovi, pretože to je nad ľudské sily. V takýchto ťažkých prípadoch potrebuje človek na odpustenie zvláštnu milosť. Potrebuje tiež pomoc v ľudskej a psychologickej rovine a ak sa to preskočí, tak sa tomu človeku nesmierne ubližuje. Lacná reč o tom, že stať sa obeťou takých ťažkých zranení, o akých sme hovorili, je kríž, ktorý je potrené niesť. To je mrhanie Božím slovom a lacnou ideologickou útechou človeka, ktorý si na takúto bolesť nesiahol. Na to nemáme právo. Kríž, ktorý máme niesť, je dôsledok nasledovania Krista, to je niečo úplne iné alebo sú to ťažkosti, ktoré nemôžeme zmeniť, ale nie následok niečoho, čo mi spôsobil druhý človek. To je zlo, ktoré preniklo do vnútra človeka, v mnohých rovinách a s ktorým nie je ľahké sa vyrovnať. V takomto prípade je potom duchovné odpustenie, ktorého boli a sú mnohí schopní, vlastne vrcholom procesu a svedčí to jednak o veľkej Božej milosti a jednak o veľkosti toho človeka, ktorý odpúšťa. To sú heroické činy, tam nemôžeme s odpustením zaobchádzať ako s lacnou vecou. 

 

V poslednej dobe objavujem najrôznejšie podoby pýchy a zisťujem, že aj keď je koreňom hriechu, mnoho ľudí ju ani nevníma. Hovorí sa však, že pyšní sa Bohu protivia. Ako to teda je s našou pýchou?

Dotkli ste sa obrovského problému. Ten problém začína inde. Ak žijeme skutočne z viery a lásky k Bohu, ako obrátení ľudia, ktorí zažili dotyk Božej milosti a žijeme živý vzťah s Bohom, sme vnímaví na duchovné veci. Preto je obrátenie také dôležité aj v Písme svätom. My si ho nedáme (obrátenie), môžeme za túto milosť len prosiť. A potom sú ľudia, ktorí žijú v kresťanstve, ale ich srdce nie je obrátené k Bohu. Oni sa snažia plniť prikázania a často aj pristupujú k sviatostiam. Poznáte ich podľa toho, že taký človek vôbec nerieši to, že niekomu neodpustil, že je namyslený, že pohŕda druhými, že v sebe má nenávisť voči niekomu, že nemá lásku k Bohu. To on vôbec nevie. On vie len to, či bol v nedeľu na svätej omši. Ak nebol, tak to vyzná, a tým si myslí, že je to „zrovnané“. Ale problém je hlbšie. On nezažil dotyk Boha vo svojom srdci, čiže nepozná ani Boha, ani seba a vlastne nevedie duchovný život. On vedie náboženský život. Čiže koná veci navonok tak, ako sa to má. Takýto človek nebude rozumieť tomu, že je pyšný, veď sú ešte pyšnejší. On sa neporovnáva s Bohom. Ale každý človek, ktorého sa dotkol Boh a miluje Boha, má len jediné meradlo, a tým je náš Pán. On sa tak ponížil, ako sa človek ani ponížiť nemôže, pretože Boh sa ponížil tým, že sa zriekol výsadného postavenia byť Bohom a stal sa pre nás človekom, kvôli nám. Ako keby sa človek stal mravcom, pre záchranu mravcov. Nám až raz vo večnosti dôjde, aký veľký čin bolo vtelenie, potom neprestaneme žasnúť. My to považujeme za skoro normálnu vec, že bol Boh, a ten sa stal človekom a vlastne nič až také sa nestalo. A toto je poníženie, nad ktorým žasnú anjeli. Dokonca aj niektorí mystici mali zjavenie, že pád prvých anjelov bol zapríčinený tým, že Boh im dal nahliadnuť do svojho plánu záchrany ľudstva cez poníženie Božieho Syna, ktorý sa poníži pod anjelov a tí potom budú slúžiť ľuďom. Toto poníženie je obrovské. Boh sa vlastne ponižuje už tým, že pôsobí navonok. Celé stvorenie sveta je ponížením Boha, pretože je to výron Božej lásky navonok, do hmotného sveta. A každá Božia činnosť vo vzťahu k nám je vlastne poníženie. My nie sme schopní dať Bohu adekvátnu odpoveď na jeho lásku. Božie poníženie dostalo konkrétnu podobu vo vtelení Božieho Syna, a potom v kríži. Keďže vtelenie je pre nás bez zvláštnej milosti ťažko zrozumiteľné (v zmysle čo všetko to Boha stálo, aby sa vtelil do ľudskej podoby), tak Pán to poníženie dotiahol do konca tým, že podstúpil bolestnú smrť, vzal na seba všetky naše hriechy a stal sa vlastne posledným z ľudí. To je pokora nášho Boha, preto svätý František hovorí: „Láska moja, pokora moja.“ Človek, ktorý žije s týmto pokorným Bohom, je bez toho, aby si to uvedomoval denne konfrontovaný s tým, že je pyšný. Svätá Terézia hovorí: „Pokora je pravda.“ To sa týka nás ľudí. Kým nezačneme žiť dôverne s Bohom, nezistíme, že sme pyšní, pretože to je spôsobené našou sebaláskou. Každý hriech má za následok, že sa človek začne vyvyšovať sám nad seba. Aj tým, že sa akoby ponižuje pred druhými – tak je to zase koreň pýchy. Je tam príliš toho ja, ja, ja. To neočistené ja je prejav našej pýchy oblečenej do tisícich podôb. Pán Boh nás vedie k tomu, aby sme najprv zostúpili z tej svojej domnelej dôležitosti na zem. Sme hriešnici, ktorí slovami Svätého písma, sami zo seba nie sú schopní ničoho. Ako hovorí svätý Pavol – čo máš, čo by si nebol dostal. Ak na niečo stačím, je to Boží dar. Všetko je milosť. Človek na to prichádza postupne tým, že žije dôverný vzťah s Pánom Ježišom a skrze neho s celou Svätou Trojicou. Boh mu cez Ducha Svätého otvára pohľad na život a my si uvedomujeme, že ak nás Boh neočistí, budeme aj umierať pyšní. Nám k pokore nepomôže len to, keď sa budeme pokorovať pred Bohom a druhými, my musíme žiť v úžase pred Bohom. My musíme hľadieť na jeho tvár, žiť blízko pri jeho srdci, a to nás premení. V Božej blízkosti vidím, že som hriešnik a pomáha mi to nesúdiť iných a nepovyšovať seba. K zbaveniu sa pýchy je len jedna cesta, a to je fascinácia Bohom, láska ku Kristovi, je to intenzívny duchovný život, je to milosť nechať sa Bohom milovať takí, akí sme. Nesmieme prestať žasnúť nad jeho krásou, dobrotou, vernosťou, láskou a s týmto Bohom žiť. Pustiť si ho k srdcu a On už nás premení, On nás pripodobní Ježišovi Kristovi. A to je cieľ nášho života. Ak sa pozrieme na svätých, tí ani nevedeli, že sú pokorní. Vyhlasovali o sebe, že sú pyšní, ale v porovnaní s inými ľuďmi boli pokorní. Boli pokorní, pretože boli blízko Boha.

 

Ako môžeme pomôcť našim blízkym, aby sa obrátili? Čo pre to môžeme urobiť?

My máme obrovské možnosti. Po prvé nesúdiť človeka, prijať ho takého, aký je a snažiť sa ho mať rád. Pretože skutočná láska otvára ľudské srdce, a potom prosiť o milosť obrátenia. Ten človek nevie, že nie je obrátený, či už je to pohan, ktorý nevie nič o Kristovi, nevie, že potrebuje poznať Pána Ježiša, ale my to vieme. Prvý však nie je argument – zmeň svoj život, rob niečo so sebou, lebo takto zle dopadneš na Božom súde – to je na nič a je jedno, či ide o našu rodinu alebo priateľov. Základný princíp je – brať daného človeka s úctou takého, aký je s jeho presvedčením aj s tým, že veľa vecí v jeho živote nie je v poriadku. To neznamená, že súhlasím s tým, ak koná nejaké mravne nedobré skutky. Ak je náš vzťah blízky alebo sa ma na to opýta, tak mu môžem povedať, že na to mám iný názor, že s tým nesúhlasím, pretože toto pre moje presvedčenie nie je dobré a že si myslím, že to bude mať zlé následky aj pre neho. Ja tu však nie som na prvom mieste preto, aby som ho súdil. Každopádne môžem mať názor na to, čo robí a ako to robí. Ale mojou úlohou nie ho posudzovať, kritizovať alebo naprávať. Mám ho s úctou prijať, rešpektovať a mať rád. A ak sa tam vytvorí vzťah úcty a lásky, tak je veľká šanca, pretože ľudia, ktorí sa majú radi, v sebe vždy pocítia zvláštnu príťažlivosť k pripodobňovaniu sa. Vidíme to napríklad tam, kde partnerská láska je žitá tak, ako to má byť. Bez toho, aby si to tí ľudia uvedomovali, stále viac sa k sebe približujú v psychologickej rovine, výrazovej, (tam to vidieť veľmi rýchlo, ak máme dvoch zamilovaných, tak majú rovnaký slovník), ale po rokoch vidíme toto priblíženie sa na manželoch nielen v rôznych zvykoch, ale aj v podobe. To je preto, lebo títo ľudia sa majú radi. Keď sa niekto otvorí skutočnému ľudskému vzťahu, cez tento vzťah sa začne zaujímať aj o môj svet a ja o ten jeho. Seriózny prístup bez nátlaku má obrovskú šancu na to, aby si človek začal klásť otázky, ktoré si predtým nikdy nepoložil. Prečo táto nádherná žena, tento nádherný muž, ktorý má inak také krásne názory, mimo cirkev, lebo tomu nerozumiem, sa modlí. Čo to pre teba znamená, že sa modlíš? A to si fakt myslíš, že toto je pravda? A je dôležité v komunikácii s týmto človekom práve vtedy neuprednostniť zrelú náuku, ku ktorej sme my dospeli počas mnohých rokov, pred hľadaním. Ten človek má právo postupne objavovať. Dobré je nenaložiť na neho hneď nejaké mravné normy. To je druhá chyba – ak sa zaujímaš o vieru, toto musíš a toto nesmieš. Ak bude kresťan, tak bude vedieť, že v tom kostole je dobré byť, pretože tam bude chcieť byť. Prečo sa ako kresťania modlíme? Pretože nás to ťahá k milovanej osobe, ale najprv on musí zakúsiť, že ho Boh miluje a k tomu ho môžeme disponovať naším vzťahom lásky a prijatia. A potom je pre Boha oveľa ľahšie mu dať dar viery alebo na jeho hľadanie odpovedať tak, aby sa nechal tým človekom nájsť. Pretože najdôležitejšie je, či je ten človek vnútorne otvorený, ako k poznaniu nových právd a prehodnoteniu svojich pohľadov, tak pre hľadanie vo vzťahovej oblasti a hľadanie zmyslu života a ostatných vecí v celej škále, ktorá utvára ľudský život. Keď je človek otvorený a hľadajúci, má veľkú šancu. Nakoniec Pán Ježiš hovorí: „Kto hľadá, ten nájde.“ Najťažším postihnutím človeka je, keď akúkoľvek čiastkovú pravdu alebo návyk vezme ako ideológiu a stane sa z neho fundamentalista. Vieme, aké je to nepríjemné, keď sa stretneme s niektorými skupinami fundamentalistických náboženských zástancov a fanatikov, to je niečo, čo je na hony vzdialené Bohu a viere v Boha. Ak si zachová otvorenosť, a to by každý veriaci mal zostať človekom hľadajúcim až do smrti, aj keď už Boha našiel, tak potom má veľkú šancu. Keď je niekto naozaj zatvrdnutý, tak je to veľmi ťažké. Môže byť zatvrdnutý nielen preto, že považuje vieru za hlúposť, ale možno aj preto, že sa v cirkvi stretol s niečím veľmi zraňujúcim. Preto každý úprimný vzťah môže človeku pomôcť dostať sa z týchto zranení, aby sa aj on mohol stať tým hľadajúcim, ktorému raz Boh dá dar viery.

 

Rozhovor byl otištěn ve slovenském časopise Cesta v říjnu 2013. Rozhovor vedla Denisa Považanová.


 

Sekce: ROZHOVORY   |   Tisk   |   Poslat článek známému

Související články


RSS kanál  |  XML Sitemap  |  Mapa webu  |  Redakční systém WebRedakce - NETservis s.r.o. © 2017

Kontakt na správce stránek: webmaster@vojtechkodet.cz 

Všechna práva vyhrazena © 2017 NETservis s.r.o.