Nič sa nerúca, pretože Boh svoje bitky neprehráva

Karmelitán Vojtěch Kodet je známy na Slovensku (príbuzných mal v Poprade a vo Vranove nad Topľou) vďaka príhovorom, ktoré sa už v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch šírili na starobylých kazetách.

Stal sa populárnym vďaka svojmu nezameniteľnému štýlu, kde biblické state výstižne prepája s osobným životom viery.

V roku 2021 sa dožil jubilea 65 rokov. Jeho bilancovanie zhrnul do obsahovo rozsiahlej knihy Jan Paulas, editor Katolického týdeníku, ktorý je zároveň autorom viacerých kníh rozhovorov z prostredia Katolíckej cirkvi v Česku.

Ten, ktorý dokáže spájať i rozpájať

Kodetova matka raz napísala do pamätníka netere: „Zapamätaj si navždy. I keby sa ti niekedy zdalo, že všetko sa rúca, nerúca sa nič, pretože Boh svoje bitky neprehráva.“ Jej múdrosť sa dostala aj do názvu knihy.

Zaujímavým je ponor do kazateľovej rodiny, ktorá pozitívne poznačila jeho smerovanie. Predstavuje ju v širších súvislostiach. Otec, poznačený perzekúciou komunistov, sa napriek viacerým násilným vypočúvaniam nezlomil. Naopak, stal sa odvážnym, čo dokumentuje jeho postoj pri prihlásení svojich detí na hodiny náboženskej výchovy v hlbokej totalite.

Matka mala v sebe jemnosť a zároveň misijné cítenie, ktoré sa rozvinulo v jej vyššom veku, keď svojím svedectvom priťahovala bližšie k Bohu tých, ktorí sa od neho vzdialili.

Rodinnú atmosféru Kodet vedel oceniť, až keď „vylietol z hniezda“ a spoznal svet, ktorý bol v spôsoboch a jazykovom prejave surovejší. Z celej rodiny vyžaruje prianie dobrého, hoci to bolo vyvažované bolestnou červenou niťou, ktorej farba sa zvýraznila pri samovražde švagrinej.

Autor rozhovoru predkladá život populárneho rehoľníka v Česku i na Slovensku ako toho, ktorý dokáže spájať: rehoľný život so životom diecézneho kňaza; ktorý sa stará nielen o duchovný pokrm, ale aj materiálne o ľudí v núdzi (cez organizáciu Baghita); ako človeka hlbokej modlitby i koordinátora viacerých náročných stavieb; ako veriaceho, čo má zároveň blízko k hľadajúcim ľuďom.

Na druhej strane Kodet dokáže rozpájať to, čo sa v histórii dalo dokopy a neprináša to dobrý efekt: oddeľuje úrad a autoritu v cirkvi, príhovory od vedeckého výkladu, chorú spiritualitu od zdravého optimizmu.

Jeho „srdcovkou“ je modlitba za oslobodenie ľudí z okultizmu. Neskôr ho to viedlo k menovaniu za exorcistu. Podľa neho sa v 20. storočí na ňu pozabudlo pod vplyvom racionalizmu v domnienke, že veriaci nebudú nosiť nálepku tmárov v modernej spoločnosti.

Odvážne tvrdí, že diabol má záujem o všetkých ľudí bez rozdielu, aj o tých, čo majú v cirkvi rôzne funkcie. V odpovediach pomenúva súboj s modlami i vnútornými zraneniami ľudí, ktoré sú niekedy výsledkom životného štýlu predošlých generácií.

Otvorenosť pre pestrosť viery

Sám je znamením protirečenia ako správny „charizmatik“, ktorý prešiel osobnou premenou od konania pre Ježiša k životu z jeho Ducha. Toto dodnes vyvoláva nielen súhlasné odozvy. Vyvrcholilo to jeho obvinením vo Vatikáne, pretože vydal predslov k protestantskej knihe o uzdravovaní rodových koreňov. Na niekoľkých stranách podáva prehľad o tejto téme z pohľadu náuky Katolíckej cirkvi.

Odvahu mal, keď sa v rokoch rozhodol opustiť český „rybníček“, aby si sadol po štyridsiatke do lavíc na Pápežskej univerzite Teresianum s oveľa mladšími spolužiakmi. Tam prežil to, čo zažívajú rímski študenti – otvorenosť pre pestrosť viery vo svete.

Kodet je znamením protirečenia ako správny „charizmatik“, ktorý prešiel osobnou premenou od konania pre Ježiša k životu z jeho Ducha.

Jeho humor vychádza z melancholickej duše, ku ktorej sa úprimne priznáva. Je jemný a zároveň trefný. Postiť sa začal intenzívnejšie na kaplánskom mieste vďaka farským mačkám, ktorých chlpy sa objavovali na jeho tanieri s jedlom.

Liečiteľovi, ktorý ho chcel vyšetriť s kyvadielkom, prekazil jeho veštenie osobnou modlitbou. Keď sa stretol s cirkevným úradníckym molochom na štúdiách, tak si povzdychol: „To snáď nie, Pane Ježišu. Takto si si to nepredstavoval.“

Úsmev vyčaruje aj jeho postreh, že treba prejsť od zdedenej viery k osobnej, pretože Boh má svoje deti, ale nemá vnúčatá...

Je dobré, ak nás naši susedia inšpirujú, že viera má mať svoju tvár. Kodet je tvárou cirkvi, ktorá povzbudzuje, konfrontuje i dáva najavo, že živý Boh sa nám prihovára cez svoje slovo. Ono sa podľa jeho obrazu stáva zrnom medzi mlynskými kameňmi. Ak tam zrno nebude, hrozí, že sa kamene vzájomne poškodia.

Obľúbený exercitátor a kazateľ je presvedčený, že Boh nás navštevuje i prostredníctvom ľudí, ktorých stretávame na životnej púti. Preto je dobrou pomôckou bohatý fotografický materiál po každej kapitole.

Ak chceme siahnuť po literatúre, kde viera aj myslí, táto kniha nám v tom pomôže.

 

Převzato ze slovenského deníku Postoj.